Nové zážitky mestského chlapca z rakúskeho gazdovstva (1/4)

Autor: Tomas Vanco | 20.9.2020 o 0:00 | Karma článku: 6,92 | Prečítané:  1721x

Týmto miniseriálom by som Vám rád priblížil svoje dojmy a zážitky z tohtoročnej dovolenky v Dolnom Rakúsku, kde som strávil 10 dní ako dobrovoľník na tamojšom gazdovstve.

DEŇ 1

Thesi. Drobná energická žienka. Taká s dobrotou v očiach a úsmevom na tvári. Veľký žltý gazdovský dom. Thesi tu väčšinu času žije sama, deti má odrastené a sú rozlezené po Rakúsku a dokonca i v Nemecku. Nečudo, že potrebuje pomocné ruky. Sme tu dvaja chalani a Thesi vymýšľa robotu, kde by využila chlapskú silu. Prenášame banánové škatule z povaly naplnené všakovakým oblečením po deťoch, z ktorého už dávno vyrástli. Desiatky škatúľ treba pretriediť, ale to počká na sviatočné dni počas Vianoc, keď budú deti pri mame doma, v teple, na poschodí domu na gauči, ktorý sme mimochodom tiež museli prenášať. Vlastne sme presúvali rovno tri gauče. Aby toho nebolo málo. Takisto práca vhodná pre dvoch chlapov. Hoci Thesi trávi väčšinu času v dome sama, zasvietia jej oči, keď si pomyslí, ako na gaučoch bude sedieť kopa ľudí. Spolu. Na sviatky, na Vianoce, na oslavách. Vlastne kedykoľvek, keď to situácia dovolí, a všetci sa zídu v obývačke pri krbe. Vravím Thesi, že ani darčeky nemusí na Vianoce kupovať. Každá škatuľa schováva nejeden príbeh. Také spomienky zo škatule dokážu byť viac ako dary, pomyslím si, a vravím Thesi, že darčeky na Vianoce už má tým pádom nakúpené. Usmeje sa a len povie, že mám veru pravdu.

Práce v podkroví som už trochu prejedený a v záujme ochrany svojej chrbtice meníme prácu vnútri za robotu vonku na rebríku. Krátky rebrík je prikrátky. Dlhší rebrík. Ten siaha až po rímsu, po ktorú dorástli výhony všakovakých rastlín. Beriem nožnice, leziem na rebrík. Vysoko. Dosť vysoko, a ešte vyššie. Už aj ja siaham až po rímsu, ktorá sa tiahne pod strechou. A strihám čo to dá. Myslel som si, že to pôjde rýchlejšie, ale rastliny sa zaplietli do rímsy tak silno, až mám pocit, že sú to ony, čo ju podopierajú. Do obeda ostáva už len zopár minút. Zliezam z rebríka s myšlienkou, že to po troške snáď stihneme za tých 10 dní, čo tu pobudneme.

Je to tu čarovné. Ale nie je to čarovné len tak samo od seba. Vlastne každý kút, každý roh, každý tieň si pýta pomocnú ruku. Treba to tu udržiavať. Veľký dom si pýta. Veľa si pýta, pýta si v tichosti, potom aj hlasnejšie cez Thesine ústa. Tak mi napadá, či deti neodišli z domu, z tohto krásneho miesta práve preto, že sa tu už dosť narobili. Neviem to isto, ale mám pocit, že tu stále mali čo robiť. A veľa. A kto by nezatúžil mať trochu času len pre seba? Času na seba samého? Bez roboty na veľkom pozemku? Ktovie, možno sa sem deti raz vrátia a usadia sa tu. Možno len ktorési z nich. Ani Thesi to netuší. Pýtam sa jej, ale nevie, ozaj si nie je istá, zamýšľa sa, aj krúti hlavou a s úsmevom dvihne plecia. Ktovie.

Keďže dobrovoľníctvo tu nie je iba o práci, priniesli sme si sem aj bicykle. Je to nádherný kraj. Bicyklami míňame polia s kukuricou a slnečnicou, rola s repou strieda fazuľové pole, sem-tam vidno zemiaky, cibuľu. Každý kus zeme živí tú svoju plodinu. Roviny sa dvíhajú do pahorkatín, vietor mi roztrepoce tričko, kochám sa scenériou. Naozaj je to tu krajšie ako doma, či sa mi to iba zdá? Je to len taký ten pocit z nepoznaného? Z niečoho nového? Možno. Ale isto sa mi tu páči, to je jasné. A to sme iba niekoľko desiatok kilometrov západne od Viedne. Neďaleko od domova. Po odpracovanom dopoludní máme v nohách odbicyklovaný druhý poldeň. Vyše 50 kilometrov. Posledné kilometre mi prázdne brucho hlási hlad. Ale veď už len zopár zošliapnutí pedálov a sme „doma". Thesi ešte polieva kvety, usmejem sa na ňu, zakývam jej. Odkýva. Usmeje sa. Pred večerou si odtrhnem zopár rajčín z kríčka. K večeri ich zajedám šunkou a syrom. Po večeri nás čaká ešte kúsok slivkového koláča, ktorý nám Thesi dnes upiekla. Ráno stačilo pozbierať pol vedierka sliviek a hneď bolo napečené. Mňam. Teším sa na zajtra.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Oravčanov hanili za svadby, teraz sú vzorom. A poďakujte vojakom, znelo z každej dediny

Celoštátne testovanie ohrozuje neistá ochota zdravotníkov.

Prvá západná krajina, ktorá sa pokúša plošne testovať, píšu o Slovensku v zahraničí

Netreba odhaliť každého pozitívneho, vysvetľuje odborník.

Komentár Bena Cunninghama

Mýli sa pápež?

Akú hodnotu má vyhlásenie cirkvi, ak sa dá jednoducho zmeniť?


Už ste čítali?