Pomáhajme si ... alebo Krátky príbeh o dobrých ľuďoch, ktorý sa dnes skutočne stal

Autor: Tomas Vanco | 16.5.2017 o 20:53 | Karma článku: 7,76 | Prečítané:  965x

Pred časom som si kúpil kolobežku. Slnko sa totiž ukazuje čoraz častejšie a chcem ušetriť na nákladoch na MHD, ale najviac zo všetkého popri sedavej práci urobiť čosi pre svoje zdravie.

Dokonca sme sa v robote prihlásili do súťaže, ktorá podnecuje ľudí nechať svoje auto doma a skúsiť si cestu do práce po svojich, na bicykli či na kolobežke. Je motivujúce sledovať kilogramy CO2, o ktoré ušetrím Bratislavu a monitorovať prekolobežkované kilometre, ktoré sa každým dňom zbierajú.

Aj dnes som išiel z práce na kolobežke, a pretože nás to slnko teší čoraz viac, bundu som si prehodil cez riadidlá kolobežky. Keďže chodníková realita nemá všade hladký priebeh, sem tam mi skočí do cesty nejaký hrboľ či výmoľ. Pri jednom sa mi dokonca na chvíľu zablokovalo zadné koleso a v tom mi napadlo, že mi vypadla z vrecka bundy peňaženka, ktorá mi pribrzdila koleso. No, samozrejme, že vypadla. Okolo seba ju však nevidím, a vrecko je tiež priľahké. Tento raz ma zabrzdil predsa len ten výmoľ.

Keďže som nebol ďaleko od práce, rozhodol som sa tam vrátiť a cestou sledovať každú jamku na ceste, či pri nej neleží moja peňaženka. V tom mi zvoní telefón a pod neznámym číslom sa ozve veľmi milá zamestnankyňa nemenovanej banky, že im práve volal pán, ktorý našiel moju peňaženku. Nadiktovala mi jeho číslo a ja som mu hneď zavolal. „Práve čakám na autobus, ktorý o 15 minút odchádza, ale ak to stihnete do odchodu, peňaženku vám stihnem dať ešte dnes.“ Stihol som. O 5 minút ma mladý muž vítal s peňaženkou v ruke pri autobuse. „Ďakujem veľmi pekne, čo som vám dlžný?“, pýtam sa. „Vôbec nič“, odpovedá, „som rád, že som mohol pomôcť. Podľa kreditky som vedel, akú máte banku, tak som tam zavolal a oni mi sľúbili, že vám odovzdajú odkaz, aby ste ma kontaktovali“.  Od výjazdu z práce až po prevzatie peňaženky to trvalo 20 minút.

Wow, teším sa, usmievam sa. Radšej nemyslím na to, čo by sa asi stalo, ak by sa ku mne peňaženka nedostala, ak by ...

Kolobežku tlačím vedľa seba a druhou rukou ešte v krátkosti ďakujem esemeskou nálezcovi a znova sa ho pýtam, čo som mu dlžný. Nič. „Som rád, že som pomohol“, píše.

Zdvihnem hlavu od mobilu a v tom sa ma jeden chalan pýta, ako nájde jednu ulicu. Vravím, že je na nesprávnom mieste, ale že keď mi povie presnú adresu, pozriem mu to na internete vo svojom mobile. Zisťujem, že budovu musí obísť a svoj cieľ poľahky nájde. „Ďakujem za pomoc“, počúvam z jeho úst.

Usmejem sa. Rozmýšľam, že celý môj príbeh mal nejaký svoj zmysel, že to tak celé asi malo byť, a že všetko sa deje z akéhosi dôvodu. Ja som potreboval pomoc, a vzápätí som ja niekomu pomoc poskytol.

Pomáhajme si a poďakujme sa za pomoc. Nič nás to nestojí a urobíme si navzájom radosť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?